Zisk Stanleyho pohára predstavuje absolútny vrchol hokejovej kariéry. Je symbolom víťazstva, nesmrteľnosti a najvyššieho možného úspechu v profesionálnom hokeji. Mnohí hráči ho zdvihli nad hlavu ako dôkaz, že patrili medzi najlepších. No existuje elitná skupina hráčov, ktorým sa to napriek výnimočným výkonom, líderským schopnostiam a celoživotnej oddanosti nikdy nepodarilo.
Tieto hokejové ikony zanechali v NHL nezmazateľnú stopu, no ich kariéry ostali bez prsteňa, ktorý by ich príbehy zavŕšil. Neboli to len produktívni hráči, boli to lídri kabíny, tváre svojich klubov a ambasádori športu. Napriek tomu sa nikdy nedočkali vytúženej trofeje, ktorá oddeľuje hviezdy od šampiónov.
Jarome Iginla
Prezívaný aj „kapitán bez prsteňa.“ Jarome Iginla patrí medzi najväčšie osobnosti NHL, ktoré nikdy nezískali Stanley Cup. V roku 1995 si ho z jedenásteho miesta na drafte vybral Dallas, no ešte pred debutom bol vymenený do Calgary za Joea Nieuwendyka. V drese Flames odohral väčšinu svojej kariéry a stal sa ich ikonou.
Do NHL naskočil priamo z juniorky, v sezóne 1996/97 získal 50 bodov a skončil druhý v hlasovaní o Calder Trophy. V predchádzajúcej sezóne ovládol WHL, keď za Kamloops Blazers nastrieľal 63 gólov a získal titul hráča roka.
Iginla bol elitným strelcom. Dvakrát získal Maurice Richard Trophy, raz Art Ross Trophy a v roku 2002 aj Ted Lindsay Award. Jedenásť sezón po sebe prekonal hranicu 30 gólov. V roku 2004 dotiahol Calgary až do finále, kde bol s 13 gólmi najlepším strelcom play-off, no na vytúžený pohár to nestačilo.
Po odchode z Calgary pôsobil v Pittsburghu, Bostone, Colorade a napokon v Los Angeles. Celkovo odohral 1 554 zápasov, strelil 625 gólov a nazbieral 1 300 bodov. V roku 2016 sa stal devätnástym hráčom histórie, ktorý prekonal hranicu 600 gólov.
Na medzinárodnej scéne získal dva olympijské tituly. V roku 2010 prihral na legendárny zlatý gól Crosbyho vo Vancouveri. Do Siene slávy bol uvedený v roku 2020. Stanley Cup mu unikol, no v hokejovej histórii má svoje miesto isté.
Zdroj: Facebook/Calgary Flames
Marcel Dionne
Marcel Dionne patrí medzi najproduktívnejších hráčov v dejinách NHL, no Stanley Cup mu zostal navždy nedosiahnuteľným. Bol piatym najlepším strelcom a jedným z najlepších tvorcov hry svojej éry. Hoci meral len 173 centimetrov, jeho výnimočná rovnováha, hokejové videnie a neomylné prihrávky ho povýšili medzi ofenzívnych velikánov.
V NHL odohral 1 348 zápasov, strelil 731 gólov a nazbieral 1 771 bodov. Až osemkrát prekonal hranicu sto bodov, pričom päťkrát po sebe v drese Los Angeles Kings. V sezóne 1979/80 vyhral Art Ross Trophy, keď o víťazstve rozhodol vyšší počet gólov, ako mal legendárny Wayne Gretzky.
Najväčšiu slávu zažil na ľade s legendárnou Triple Crown Line po boku Davea Taylora a Charlieho Simmera. V LA sa stal klubovou ikonou, no nikdy sa s Kings nepriblížil k finále. Hoci sa snažil pomôcť ešte Detroitu a neskôr Rangers, nikdy neprešiel ani do konferenčného finále.
Zdroj: Instagram/@marceldionneoficial
Napriek tomu ho spoluhráči aj tréneri považovali za komplexného hráča s výnimočnou morálkou a oddanosťou k tímu. V roku 1992 ho uviedli do Siene slávy a Kings mu vyradili dres s číslom 16. O dve dekády neskôr mu ako poctu za celoživotné zásluhy venovali pamätný Stanley Cup prsteň.
Adam Oates
Adam Oates bol dokonalým príkladom nezištného centra s výnimočnou víziou a hokejovým IQ. Jeho 1 079 asistencií ho radí medzi najlepších nahrávačov histórie NHL, no napriek tomu nikdy nezískal Stanleyho pohár.
Hoci neprešiel draftom, v Detroite dostal šancu a naplno zažiaril v St. Louis po boku Bretta Hulla. Spolu vytvorili jednu z najproduktívnejších ofenzívnych dvojíc svojej éry. Oatesov prehľad a precízne prihrávky z neho spravili ideálneho tvorcu hry, ktorý dokázal neustále zásobovať kanonierov pukmi do ideálnych pozícií.
V Bostone nazbieral v sezóne 1992/1993 až 142 bodov a zaradil sa k najväčším osobnostiam organizácie. Bol strojcom šancí, ktorý ovládal tempo zápasu a mal fenomenálne čítanie hry. S Washingtonom sa v roku 1998 prebojoval do finále, no vytúžený triumf mu ušiel. Rovnaký osud ho čakal aj v závere kariéry v Anaheime.
Po skončení hráčskej kariéry sa venoval trénerskej činnosti a individuálnemu rozvoju hráčov. Jeho rady vyhľadávali špičkoví útočníci ako Steven Stamkos či Alex Ovečkin. Do Siene slávy vstúpil v roku 2012 ako hráč, ktorého prínos sa neodzrkadlil v počte titulov, ale v umení tvorby hry na najvyššej úrovni.
Zdroj: Facebook/The Hockey Blueprint
Mats Sundin
Mats Sundin sa zapísal do histórie ako prvý Európan draftovaný z celkového prvého miesta, keď si ho v roku 1989 vybral Quebec Nordiques. Robustný center z predmestia Štokholmu sa vďaka svojej kombinácii fyzickej sily, hokejového prehľadu a útočného talentu čoskoro zaradil medzi elitu NHL.
Po výbornom štarte v drese Nordiques, kde v tretej sezóne nastrieľal 47 gólov a nazbieral 114 bodov, sa v roku 1994 sťahoval do Toronta. Výmenou za klubovú ikonu Wendela Clarka prišiel pod obrovský tlak, no Sundin sa s ním vyrovnal s veľkou noblesou.
Ako kapitán Maple Leafs v rokoch 1997 až 2008 bol tvárou tímu i jeho lídrom v kabíne aj na ľade. Toronto viedol v produktivite počas 12 sezón, vytvoril klubové rekordy v góloch aj bodoch a stal sa prvým Európanom, ktorý nosil kapitánske céčko najtradičnejšieho kanadského klubu.
Zdroj: Facebook/Hockey Beast
V NHL odohral 1 346 zápasov a zaznamenal 564 gólov a 1 349 bodov, čím sa stal historicky najproduktívnejším švédskym hráčom. Ako jediný Švéd prekonal hranicu 500 gólov a 1 000 bodov, pričom v prvých sedemnástich sezónach zakaždým strelil aspoň 20 gólov.
Sundinova výnimočnosť však presahovala NHL. Trikrát sa stal majstrom sveta a ako kapitán doviedol Švédsko k zlatu na olympiáde v Turíne 2006. Jeho odhodlanie, pokojná autorita a schopnosť rozhodovať veľké zápasy mu vyniesli obrovský rešpekt nielen v zámorí, ale aj doma vo Švédsku.
Kariéru ukončil v roku 2009 vo veku 38 rokov. V Toronte mu postavili sochu, vyradili číslo 13 a fanúšikovia ho zaradili medzi najväčšie osobnosti klubovej histórie. Mats Sundin síce nezískal Stanleyho pohár, no zanechal za sebou odkaz veľkého lídra a jedného z najkomplexnejších centrov svojej generácie.
Dale Hawerchuk
Dale Hawerchuk mal korčule už keď mal dva roky a podľa otca sa naučil korčuľovať skôr než chodiť. Táto vrodená schopnosť sa čoskoro prejavila na ľade, keď na mládežníckom turnaji v Montreale strelil všetkých osem gólov svojho tímu v zápase a prekonal rekord Guya Lafleura.
V juniorskej súťaži QMJHL sa rýchlo presadil. Po výbornej sezóne v Cornwalle s 183 bodmi vyhral Jean Beliveau Trophy pre najproduktívnejšieho hráča ligy a dvakrát vyhral Memorial Cup. V roku 1981 ho Winnipeg Jets draftovali ako jednotku a hneď v prvom ročníku získal Calder Trophy pre najlepšieho nováčika so 103 bodmi, čím sa stal najmladším hráčom v histórii, ktorý prekročil hranicu 100 bodov.
Zdroj: Facebook/IIHF
V rokoch 1983 až 1988 mal päť sezón s minimálne sto bodmi. Jeho najlepšia sezóna bola 1984-85, keď nastrieľal 53 gólov a získal 130 bodov. Bol druhý v hlasovaní o Hart Trophy o najužitočnejšieho hráča NHL po Waynovi Gretzkym.
Po deviatich rokoch vo Winnipegu ho v roku 1990 vymenili do Buffala. V Sabres bol stále lídrom, štyri sezóny za sebou dosiahol aspoň 80 bodov a v marci 1991 zaknihoval svoj tisíci bod v NHL.
V roku 1995 prestúpil do St. Louis Blues a o rok neskôr do Philadelphie Flyers. Kariéru ukončil po sezóne 1996-97 vo veku 34 rokov kvôli degeneratívnemu ochoreniu bedrového kĺbu.
Za celú kariéru nazbieral 1409 bodov za 518 gólov a 891 asistencií. Play-off NHL vynechal iba raz a vo vyraďovacej fáze odohral 97 zápasov s 99 bodmi.
Hawerchuk reprezentoval Kanadu na medzinárodnej úrovni, vrátane dvoch triumfov v Canada Cupe v rokoch 1987 a 1991.
Jeho číslo 10 bolo v roku 2007 vyvesené medzi hviezdy Winnipegu a Phoenix Coyotes. V roku 2011 bol uvedený do siene slávy Buffala. V roku 2019 oznámil, že trpí rakovinou žalúdka. Zomrel v auguste 2020 na následky choroby vo veku 57 rokov.
Zdroj: Facebook/Winnipeg Jets Fan HQ
Roberto Luongo
Od detstva bolo jasné, že Roberto Luongo chce byť brankárom. Hoci ho rodičia najskôr nútili hrať na iných pozíciách, osud mu pripravil brankársku kariéru. V jedenástich rokoch vychytal čisté konto hneď v prvom zápase medzi tromi žrďami.
Vyrastal len niekoľko ulíc od Martina Brodeura, ktorý bol jeho vzorom i konkurentom na medzinárodnej scéne. Bol Brodeurovým náhradníkom na majstrovstvách sveta v roku 2004 a na olympiáde v roku 2006. Neskôr sa stal jednotkou kanadského tímu a získal zlatú medailu na zimných olympijských hrách v roku 2010.
Luongo bol jedným z najvyššie draftovaných brankárov v histórii NHL. Kariéru začal v New York Islanders, ale svoju špičkovú formu ukázal vo Floride a najmä vo Vancouveri. V Canucks sa stal oporou s 252 víťazstvami, priemerom inkasovaných gólov 2,36 a úspešnosťou zákrokov 91,9 percenta. V sezóne 2010/2011 vyhral najviac zápasov v celej lige, konkrétne 38.
Napriek osobným úspechom a vynikajúcim štatistikám mu však Stanley Cup unikol. Stal sa tak symbolom hráča, ktorý patril medzi elitu brankárov v NHL, no najprestížnejší hokejový pohár nikdy nezískal. Luongo dokazuje, že aj najväčšie talenty potrebujú správne načasovanie a tímovú podporu, aby dosiahli na Stanley Cup.
V roku 2014 sa vrátil do Floridy, kde pokračoval v kariére a zároveň plnil rolu mentora pre mladšie generácie. Roberto Luongo zostáva legendou medzi brankármi, ktorá však nikdy nezaznamenala triumf v najdôležitejšej klubovej súťaži. Ako člen trénerského tímu sa stal víťazom Stanley Cupu v sezóne 2023/2024 s Floridou Panthers.
Zdroj: Instagram/@thestrombone1
Peter Šťastný
V roku 1968, keď sovietske vojská okupovali Československo, mal Peter Šťastný jedenásť rokov a už vtedy poznal cenu slobody a boja. Na ľade bol však rovný súper Sovietskej zbornej a ako člen československého národného tímu získal zlaté medaily na majstrovstvách sveta v rokoch 1976 a 1977.
V lete 1980 sa Peter spolu s bratom Antonom rozhodli pre útek na západ. Na turnaji v Innsbrucku kontaktovali Quebec Nordiques a stali sa prvými hráčmi z východného bloku v NHL. Peter okamžite preukázal svoju špičkovú tvorivosť a hokejovú inteligenciu, keď v sezóne 1980/81 ako nováčik zaznamenal rekordných 70 asistencií a 109 bodov. Týmto počinom získal Calder Trophy pre najlepšieho nováčika.
Zdroj: Twitter/@Claude6Landry
Spolu s bratmi vytvorili smrteľnú útočnú formáciu, ktorá rýchlo posunula Nordiques do pozície play-off tímu s ambíciou bojovať o Stanley Cup. Šťastného štatistiky hovoria za seba. V 977 zápasoch NHL strelil 450 gólov a pridal 789 asistencií, čo je dokopy 1239 bodov. V 80. rokoch bol druhým najproduktívnejším hráčom za Gretzkym a šesť sezón po sebe prekročil hranicu sto bodov.
Napriek týmto výkonom sa mu však Stanley Cup nikdy nepodarilo zdvihnúť nad hlavu. Napriek absencii najcennejšej trofeje patrí medzi absolútnu elitu NHL.
Počas kariéry bol aj kľúčovým mostom medzi európskymi a sovietskymi hráčmi v NHL. Vďaka jazykovým schopnostiam a hokejovej múdrosti pomáhal adaptovať sa legendám z bývalého ZSSR.
Reprezentoval Československo aj Slovensko na olympijských hrách, bol kapitánom slovenskej reprezentácie. Vďaka svojej hokejovej kvalite a charizme nastavil štandard pre všetkých európskych hráčov v NHL.
Po aktívnej kariére sa venoval politike, kde bojoval za slobodu a spravodlivosť, hodnoty ktoré definovali jeho život i hokejovú dráhu.Peter Šťastný je nezmazateľnou legendou NHL, ktorá zmenila tvár ligy a aj keď Stanley Cup nemá, je navždy zapísaný v sieni slávy a hokejových srdciach po celom svete.
Gilbert Perreault
Gilbert Perreault bol ústrednou postavou Buffala Sabres a ich legendárnej formácie „French Connection“. Za 1191 zápasov v NHL strelil 512 gólov a nazbieral 1326 bodov.
Zdroj: Facebook/Buffalo Sabres
Jeho štýl korčuľovania bol unikátny. Dokázal zrýchliť, keď mal puk na hokejke, a jeho nekonečné množstvo kľučiek zmiatlo aj najlepších obrancov. Hráči i tréneri ho opisovali ako jedného z najťažšie brániteľných hráčov. Lindy Ruff spomínal, ako Perreault dokázal kontrolovať puk pri oslabení aj viac ako pol minúty.
Počas juniorskej kariéry vyhral Memorial Cup a stal sa hviezdou. V roku 1970 ho Buffalo Sabres získali ako jednotku draftu. V nováčikovskej sezóne zaznamenal rekordných 38 gólov a získal Calder Trophy.
S Rickom Martinom a Reném Robertom vytvoril formáciu, ktorá vládla NHL. Ich rýchla a kreatívna hra priniesla Buffalu úspechy a finále Stanley Cupu v roku 1975. Perreault zaznamenal v zámorskej profilige desať sezón s 30 a viac gólmi. V dvoch sezónach prekonal aj hranicu 100 bodov.
Hoci nikdy nezískal Stanley Cup, patril k najlepším hráčom svojej generácie. Počas kariéry sa zlepšil aj v defenzíve. Ukončil ju v sezóne 1986/87 a dodnes je legendou Sabres.
Pavel Bure
Pavel Bure vtrhol do NHL v roku 1991 ako blesk z jasného neba. V drese Vancouveru Canucks šokoval zámorie raketovým korčuľovaním, nečitateľnými kľučkami a neúprosným inštinktom pred bránkou. Už v prvom zápase predviedol tri sólové akcie cez celé klzisko, ktoré z neho okamžite spravili miláčika fanúšikov. Novinári ho začali volať „Russian Rocket“, prirovnávajúc jeho rýchlosť k Sputniku.
V prvej sezóne získal Calder Trophy pre najlepšieho nováčika. Nasledujúce dve sezóny boli jeho ofenzívnym výbuchom. V oboch strelil po 60 gólov a v roku 1994 doviedol Canucks až do finále Stanley Cupu. V play-off vtedy nazbieral 31 bodov a jeho víťazný gól v predĺžení siedmeho zápasu proti Calgary patrí k najikonickejším v klubovej histórii.
Zdroj: hhof.com (The Official Site Of The Hockey Hall Of Fame)
Po nezhodách s vedením Vancouveru odišiel na Floridu, kde opäť exceloval. V sezónach 2000 a 2001 získal Maurice Richard Trophy pre najlepšieho strelca súťaže, keď nastrieľal 58 a 59 gólov. Aj napriek ťažkým problémom s kolenami zostával jedným z najobávanejších útočníkov ligy. Kariéru ukončil ako hráč New Yorku Rangers v roku 2003.
V NHL odohral 702 zápasov, strelil 437 gólov a pridal 342 asistencií. V play-off pridal 70 bodov v 64 zápasoch. Jeho číslo 10 bolo vo Vancouveri vyradené a v roku 2012 bol uvedený do Siene slávy.
Pavel Bure bol hráč, ktorý dokázal rozprúdiť krv každému divákovi. Každý jeho dotyk s pukom bol prísľubom niečoho výnimočného. Stanley Cup síce nikdy nevyhral, ale v pamäti fanúšikov zostáva ako jedna z najväčších ofenzívnych hviezd, aké NHL kedy videla.
Joe Thornton
Joe Thornton, známy ako Jumbo Joe, patril dve desaťročia medzi najlepších centerov NHL. Draftovou jednotkou sa stal v roku 1997, keď si ho vybral Boston. V drese Bruins sa postupne vypracoval na lídra, v sezóne 2002/03 dosiahol 101 bodov a zaradil sa medzi legendy klubu.
Zdroj: Facebook/NHL
Kariéru mu naplno rozbehol prestup do San Jose v novembri 2005. V prvej sezóne medzi Sharks vyhral Art Ross Trophy za 92 bodov a Hart Trophy pre najužitočnejšieho hráča ligy. Stal sa historicky prvým, kto získal Art Ross v prvej sezóne po výmene. V ročníkoch 2005 až 2007 zaznamenal vždy aspoň 90 asistencií, čo pred ním dokázali len dvaja hráči.
Zdroj: Facebook/NHL
V roku 2011 pokoril hranicu 1000 bodov a neskôr pridal aj jubilejný štyristý gól. V sezóne 2015/16 priviedol San Jose do finále Stanley Cupu a nazbieral 82 bodov. V sezóne 2017/18 sa dostal cez hranice 1400 bodov aj 400 gólov. Postupne sa prepracoval na siedme miesto historickej tabuľky nahrávačov.
Zdroj: Facebook/NHL
Po sezónach v Toronte a na Floride ukončil kariéru 28. októbra 2023. V NHL odohral 1714 zápasov, získal 1539 bodov a 1109 asistencií, čím sa zaradil medzi najlepších tvorcov hry v dejinách. Thornton bol hráč s výnimočnou víziou, skvelý líder a dlhoročný „režisér“ presilových hier, no Stanley Cup pre neho zostal navždy nedosiahnutou métou.
Zdroj: Facebook/NHL
Henrik Lundqvist
Rodák zo švédskeho Åre bol draftovaný až z 205. miesta v roku 2000. V SHL vyhral dvakrát titul s Frölundou a trikrát po sebe získal Honken Trophy pre najlepšieho brankára ligy. V sezóne 2004 až 2005 vytvoril švédske rekordy v percentuálnej úspešnosti, najnižšom priemere gólov v play off, počte núl aj dĺžke shutout série.
Do NHL prišiel v ročníku 2005 až 2006 a už ako nováčik zaznamenal 30 výhier, čo bol nový klubový rekord. Získal miesto v All-Rookie tíme a v prvých troch sezónach bol vždy medzi finalistami Vezinovej trofeje. V roku 2012 ju napokon vyhral po sezóne s 39 výhrami, priemerom 1.97 inkasovaného gólu na zápas a úspešnosťou 93 percent. Zároveň skončil tretí v hlasovaní o Hart Trophy. V skrátenej sezóne 2012 až 2013 viedol NHL s 24 víťazstvami.
Počas kariéry vyhral minimálne 30 zápasov v každej z prvých jedenástich sezón, celkovo dosiahol 459 výhier a 64 čistých kont. V roku 2017 sa stal dvanástym brankárom v histórii, ktorý pokoril hranicu 400 víťazstiev. Drží všetky klubové rekordy Rangers pre brankárov vrátane počtu výhier, shutoutov, odchytaných duelov aj úspechov v play-off. V rozhodujúcich dueloch ukázal veľkosť, keď vytvoril rekord NHL so šiestimi víťazstvami v siedmych zápasoch za sebou.
Na medzinárodnej scéne získal zlato na olympiáde v Turíne 2006 a drží olympijský rekord v najdlhšej sérii bez inkasovaného gólu. V roku 2015 bol finalistom ceny NHL Foundation Award za charitatívnu činnosť v rámci Garden of Dreams Foundation a vlastnej nadácie.
Rangers ho v roku 2020 vykúpili zo zmluvy. Následne podpísal kontrakt s Washingtonom, ale pre problémy so srdcom nenastúpil a 20. augusta 2021 oznámil koniec kariéry.
Henrik Lundqvist sa navždy zapísal do dejín New York Rangers. Dňa 28. januára 2021 mu slávnostne vyradili číslo 30 a stal sa jedenástym hráčom v histórii klubu, ktorého meno visí pod stropom Madison Square Garden.
Henrik Lundqvist bol ikonou svojej generácie, legendou Rangers a jedným z najlepších brankárov histórie NHL. Stanley Cup mu unikol, no jeho dedičstvo v lige je nedotknuteľné.
Zdroj: Instagram/@hlundqvistofficial
Connor McDavid
Connor McDavid, najdominantnejší hráč súčasnosti, každoročne valcuje individuálne štatistiky. Jeho korčuľovanie, technická precíznosť a schopnosť meniť tempo hry sú na inej úrovni než čokoľvek, čo NHL pozná. Hoci už získal Art Ross Trophy, Hart Trophy aj Ted Lindsay Award, Stanleyho pohár mu dlhodobo uniká.
V roku 2022 sa s Edmontonom prebojoval do finále Západnej konferencie, no nestačili na Colorado. V minulej sezóne ho delil od vytúženého víťazstva posledný krok, keď jeho tím dokázal vyrovnať finálovú sériu proti Floride Panthers z 0:3 na 3:3. V rozhodujúcom siedmom zápase ale prehrali na ľade „panterov“ 2:1. Connorovi McDavidovi spolu s celým tímom tak ostali len oči pre plač.
V tejto sezóne „olejári“ opäť postúpili do finále a čaká ich odveta s Floridou Panthers. Pre McDavida ide o životnú šancu spečatiť svoju veľkosť najvyšším tímovým úspechom a zaradiť sa medzi najväčších šampiónov v dejinách ligy. Podarí sa mu to a stane sa „nesmrteľným“?
AUTOR: PETER GNEBUS
Zdroj titulnej fotky: Instagram/@mcdavid97
Hey there! Someone in my Myspace group shared this site with us so I came to give it a look. I’m definitely enjoying the information. I’m bookmarking and will be tweeting this to my followers! Great blog and brilliant design and style.