Ruskí hráči v NHL dnes už nie sú ničím nezvyčajným, veď jeden z nich naháňa rekord Wayna Gretzkeho v počte gólov. V minulosti to však bolo úplne inak. Prvý hráč zo Sovietskeho zväzu v lige debutoval až v roku 1982. Čo sa za ten čas zmenilo?
V najlepšej hokejovej lige hrali dlho len hráči z USA a Kanady. Prvým Európanom, ktorý v súťaži debutoval, bol švédsky center Ulf Sterner. Stalo sa tak v januári 1965 v Madison Square Garden. Kvôli studenej vojne boli hráči zo Sovietskeho zväzu prehliadaní a ignorovaní. Ich príchod do NHL komplikovali najmä zložité politické a administratívne prekážky. Ako prvý Rus do ligy vstúpil Viktor Nechayev v sezóne 1982/83. Tomu bol umožnený vstup do USA vďaka tomu, že sa v vtedajšom Leningrade oženil s Američankou. Odohral jediné tri zápasy v drese Los Angeles a zvyšok sezóny strávil v nižších súťažiach. Na ďalších hráčov s ruským pasom sa čakalo šesť a pol roka, v roku 1989 si odbilo debut hneď sedem hokejistov. Až trojica z nich to dotiahla do Siene slávy. Postupom času začalo Rusov v lige pribúdať a najväčší zlom prišiel 27. októbra 1995. V ten deň poslal tréner Detroitu Scotty Bowman na ľad formáciu zloženú čisto z ruských hráčov – začiatok novej éry NHL. Ako k tomu momentu došlo?
Sergej Fiodorov a Vladimir Konstantinov
Prvým hráčom, ktorého Red Wings získali, bol center Fiodorov. Generálny manažér klubu Jim Devellano si ho stiahol zo 74. miesta na drafte v roku 1989. Stal sa dovtedy najvyššie draftovaným Rusom. Obranca Konstantinov ho nasledoval z 221. priečky. Výkonný viceprezident Detroitu Jim Lites požiadal novinára Keitha Gava, aby predal hráčom informáciu o draftovaní. Malo sa tak stať vo fínskych Helsinkách, kde v tom čase hrali prípravný zápas. Gave s prijatím úlohy dlho váhal, no napokon súhlasil. S trochou šťastia odovzdal obom hráčom správu ukrytú v mediálnej príručke. Mladší Fiodorov neprikladal informácií o tom, že bol draftovaný žiadnu váhu. Naopak, na Konstantinovovi bola vidieť veľká radosť. „Sotva dokázal potlačiť výbuch svojho nadšenia. Bol ako malý chlapec, ktorý našiel pri vianočnom stromčeku zaparkovaný nablýskaný červený bicykel. Jeho zelené oči tancovali,” opísal Gave neskôr vo svojej knihe.
Fiodorov sa rozhodol emigrovať o rok na to, keď sovietska reprezentácia prišla do Portlandu odohrať exhibičný turnaj. Pri návrate do hotela po jednom zo zápasov už na najprominentnejšieho sovietskeho hráča čakal Lites. Obaja nasadli do auta, v ktorom na nich čakal Devellanov asistent Nick Polano spolu so šoférom. Všetci štyria odleteli súkromným lietadlom majiteľa klubu Mikea Ilitcha do Detroitu. V meste motorov boli skôr, ako Rusi stihli zaregistrovať, že im zmizol hráč. „Ruská raketa” dostala rovnaký kontrakt ako vtedajší kapitán Steve Yzerman. „Je lepší ako ja,” vyjadril sa Yzerman keď sa ho na neho pýtal Devellano ešte pred draftom.
Získanie Konstantinova v roku 1991 bolo oveľa náročnejšie. Hoci samotný hráč nesmierne túžil hrať za Detroit, jeho situácia bola komplikovaná. Pred nejakou dobou totiž podpísal 25-ročný kontrakt, ktorý ho spojil s armádou. Keďže bol jej kapitánom, prípadná dezercia by mu znemožnila získanie pracovných víz v Spojených štátoch. Taktiež mal ženu a dieťa, bez ktorých nechcel odísť. Vďaka Fiodorovi sa Lites zoznámil s Valerijom Matvejevom, ruským novinárom. Spoločne začali pracovať na prepustení „Vladinátora” z armády. Matvejev prišiel s plánom ako to urobiť – podplatil lekárov v nemocnici, aby Konstantinovovi diagnostikovali rakovinu a odporučili prepustenie z armády. CSKA Moskva na čele s kontroverzným trénerom Viktorom Tichonovom sa bránila a zariadila vyšetrenia vo vojenskej nemocnici. Lekári však nepotvrdili ani nevyvrátili diagnózu. Rusi zašli tak ďaleko, že meno ich kapitána sa objavilo na zozname osôb, ktoré bolo pri pokuse o odchod z krajiny potrebné zatknúť. Aby problémov nebolo málo, niekto vykradol Matvejevovo auto. Zmizli falošné lekárske správy, dokumenty o prepustenie z armády a pasy. „Volal nejaký človek. Povedal, že je veľký hokejový fanúšik a že našiel všetky dokumenty,” vyjadril sa neskôr ruský novinár o nasledujúcich udalostiach. Trojnásobný majster sveta a jeho spojka sa s mužom stretli, ako úplatok dostal hokejky, prilbu a iné veci. Muž odcudzené dokumenty vrátil. Matvejev doviezol hráča s rodinou do Budapešti, kde za nimi prišli Lites, právnik Red Wings a Polano. Rodák z Murmansku následne odletel spolu s delegáciou klubu do USA na pracovné víza, rodina ho nasledovala o dva dni neskôr. Lites neskôr odhadol, že celá operácia zhltla približne 100 000 dolárov, vrátane auta pre jedného z lekárov. V prepočte na dnešné peniaze je to zhruba 230 000 dolárov.
V Detroite sa stretol so Stevom Chiassonom, s ktorým sa ako kapitáni svojich tímov pobili v legendárnej bitke počas majstrovstiev sveta juniorov 1987 v Piešťanoch. V bitke, ktorú museli usporiadatelia ukončiť zhasnutím svetiel, boli aj Sergei Fiodorov a neskorší spoluhráč Brendan Shanahan.
Vjačeslav Kozlov
„Slava” urobil silný dojem na Devellana už v roku 1987 počas mládežníckeho turnaja v Lake Placid. Nadšený manažér klubu volal ihneď majiteľovi Red Wings Mikovi Ilitchovi: „Práve som videl najlepšieho 15-ročného hráča v živote, a to som videl hrať Gretzkyho v tomto veku.” O tri roky neskôr draftuje Devellano na svojom poslednom drafte pred päťročnou prestávkou z pozície generálneho manažéra Vjačeslava Kozlova zo 45. miesta, čím prekonal rekord v najvyššie draftovanom Rusovi, ktorý sám ustanovil na drafte predtým. Nastal však už dobre známy problém – ako dostať hráča z Ruska? Delegácia Red Wings sa s ním prvýkrát stretla polroka po drafte v Saskatchewane na majstrovstvách sveta juniorov. Boli si takmer istí, že majster sveta do 18 rokov s nimi odíde, no zabudli na jednu vec – on s nimi ísť nechcel. V ten deň spanikáril a všetkým bolo jasné, že nebol emocionálne pripravený na odchod. „Nebol som pripravený na taký fukot. Povedal som im, že nikam nejdem, že nemôžem nechať tím v štichu. Nemal som dokonca ani pas,” spomínal po rokoch Kozlov. „Naozaj som sa bál o rodičov. Rusko bolo v tom čase ešte komunistické. Pomyslel som si, že otca vyhodia z roboty a budú prenasledovať rodičov, tak som sa rozhodol, že mám ešte čas a že neutečiem,” ozrejmilo svoje dôvody zotrvania ľavé krídlo ruskej päťky.
Polano sa stretol s hráčom v priebehu nasledujúceho roka trikrát, zakaždým však neúspešne. Zlom nastal v novembri 1991. Nádej Detroitu sa náhlila so spoluhráčom Kirillom Tarasovom z Vokrosensku, odkiaľ pochádzali, do 80 kilometrov vzdialenej Moskvy. V tom im do cesty vošiel autobus, ktorý nečakane odbočil. Tarasov mal zlomené väzy, Kozlov akoby zázrakom prežil. Podľa vyšetrovateľov mohol ďakovať svojim silným rukám. V umelom spánku strávil štyri hodiny, v nemocnici tri mesiace. Polano okamžite odletel do Moskvy a snažil sa hráčovi pomôcť ako vedel. Do hry vstúpil Matvejev, ktorý opäť začal podplácať lekárov. Tentokrát prišli k záveru, že Kozlov utrpel trvalé poškodenie mozgu a stratu periférneho videnia. Generálny manažér CSKA Moskva Valerij Guščin nariadil prevoz vtedy najlepšie plateného hráča v histórii sovietskeho hokeja do stráženej vojenskej nemocnice. Zároveň od klubu prestali chodiť štedré šeky kvôli hospodárskej kríze. Vicemajster sveta do 20 rokov bol vo februári už v meste motorov. Jeho debut v profilige prišiel o mesiac neskôr v zápase proti St. Louis Blues. Vo svojom prvom vystúpení prihral na dva góly Fiodorovi, pričom na modrej stál Konstantinov. Ruská päťka tak začala naberať svoj tvar. V ostatných siedmich dueloch nebodoval. Väčšiu časť nasledujúcej sezóny tak odohral v nižšej AHL. Prišli však ďalšie komplikácie – Rusi zažalovali klub za to, že zasiahol do dlhodobého kontraktu, ktorý hráč podpísal s CSKA. Súdny proces napokon dopadol bez vynesenia rozsudku – zástupcovia CSKA neposlali americkým právnikom, ktorí ich zastupovali, nič, a tak požiadali o zbavenie právnych povinností.
Vjačeslav Fetisov
Starší z dvojice Vjačeslavov bol draftovaný do NHL hneď dvakrát – prvýkrát v roku 1978 z 12. kola (201. priečka) Montrealom Canadiens a potom, o päť rokov neskôr, z kola číslo osem (145. pozícia) klubom New Jersey Devils. Sovietskemu Bobbymu Orrovi, ako ho prezývali, bolo dlho sľubované, že ho pustia dohrať kariéru do NHL, no nikdy sa tak nestalo. Jedného dňa poskytol rozhovor novinám, ktorý vyšiel pod názvom „Už nechcem hrať v Tichonovovom tíme!” Dlhoročný tréner CSKA Moskva a sovietskej reprezentácie poslal svojho kapitána do armády. Jeho nahnevaný otec volal Igorovi Larionovovi so slovami: „Prečo si sa vykašľal na môjho Slavu? Po toľkých rokoch, čo ste spolu hrali? Tváril si sa ako priateľ, ale teraz vyšla pravda najavo. Slava je celkom sám, všetko sa zosypalo na jeho hlavu a ty si žiješ, akoby sa nechumelilo, a je ti to jedno.” Larionov bol zaskočený, otcovi svojho priateľa dal slovo, že s ním bude až do konca. Po poslednom zápase v základnej časti sa hráči premiestnili do Novogorska, kde mali absolvovať prípravu na blížiace sa majstrovstvá sveta 1989 v Södertälje a Štokholme. Jeden deň trojica v zložení Igor Larionov, Sergej Makarov a Vladimir Krutov večierku nedodržala. Miesto toho sa vybrali do jednej z najpopulárnejších relácií v krajine, kde vysvetlili situáciu svojho spoluhráča a stanovili si jasnú podmienku: „Buď sa Fetisov do národného tímu vráti, alebo my traja do Štokholmu nepôjdeme. Naše ultimátum podporuje aj druhý útok národného mužstva Chomutov, Bykov a Kamenskij.” Tichonov na to reagoval slovami, že sovietsky hokej má mnoho skvelých hokejistov. Pod tlakom verejnej mienky nakoniec ustúpil. V lete toho roku zamierilo do NHL niekoľko hráčov ako Larionov, Makarov, Krutov alebo Fetisov, ktorý po rokoch podpísal zmluvu s New Jersey. Táto štvorica menovaných tvorila s Alexeiom Kasatonovom takzvanú zelenú jednotku – prezývka im prischla vďaka zelenej farbe, v ktorej trénovali.
V roku 1993 sa detroitské leto nieslo v znamení zmien v manažmente. Jim Lites odišiel do Dallasu, Bryan Murray sa po troch sezónach stal plnohodnotným generálnym manažérom a v pozícii trénera ho nahradil legendárny Scotty Bowman. Klub pod jeho vedením vyhral západnú konferenciu, no v play-off vyletel hneď s prvým súperom – San Jose Sharks, v ktorom nastupoval Larionov s Makarovom. V nasledujúcom ročníku nastupoval Fetisov za Devils len sporadicky a tréner Bowman potreboval náhradu za zraneného Marka Howea. Ako prvý mu myšlienku priviesť najstaršieho člena ruskej päťky vniesol novinár Gave. Tréner víťazov Kanadského pohára to prebral spolu so šéfom skautov Kenom Hollandom a neskôr aj s Fiodorovom. Obaja nadšene súhlasili. 3. apríla 1995 poslali Red Wings do New Jersey tretie kolo draftu výmenou za Fetisova. Obrana ruskej päťky bola kompletná. Vedenie klubu však nebolo nadšené, že za tak starého hráča poslali 3. kolo draftu. „Keď sme získali Slavu, bol som nadšený, že s ním budem hrať, lebo som ho sledoval už ako malé dieťa,” spomína iná legenda klubu, Nicklas Lidström. Tím sa v tejto sezóne dostal do finále Stanleyho pohára prvýkrát od roku 1966, no v sérii s New Jersey prehral všetky štyri zápasy.
Igor Larionov
Druhý najstarší člen ruskej päťky mal problémy so sovietskym vedením už od roku 1981. Všetko vyvrcholilo približne tri roky pred tým, ako Fetisova poslali do armády. “Profesor” bol niekoľkokrát vynechaný zo zostavy národného tímu pri zápasoch v zahraničí. Hráč napokon zistil, že ho úrady začali považovať za riziko a báli sa jeho úteku na západ. Taktiež sa dozvedel, že už mu nikdy nepovolia vycestovať do zahraničia. „Podozrievali ma zo všetkého, obviňovali ma zo všetkého možného,” okomentoval neskôr. V októbri 1988 napísal list s dĺžkou 7-tisíc slov, v ktorom opisoval praktiky trénera Tichonova. Dá sa povedať, že sa Larionov v čase „glasnosti a perestrojky“ pustil do búrania zvyškov železnej opony. Trénerovou pomstou malo byť vynechanie štvornásobného majstra sveta zo súpisky na zápasy proti americkým tímom. Pár dní pred odchodom volal Larionovovi Fetisov. Povedal, že on, Krutov a Makarov oznámili trénerovi, že ak nepôjde “profesor”, zvážia svoje ďalšie pôsobenie v národnom tíme. Na druhý deň sa dočkal telefonátu od asistenta trénera v sovietskom národnom tíme Borisa Michajlova so slovami: „Igor, rýchlo sa zbaľ, ideš.” Po tejto sezóne podpísal zmluvu s Vancouverom Canucks.
Za kanadský tím odohral tri sezóny a odišiel do švajčiarskeho Lugana. Bolo to kvôli tomu, že prví Rusi, ktorí boli uvoľnení do NHL, mali v zmluve doložku o tom, že časť príjmu išla do organizáci Sovintersport – sovietskej vládnej organizácie pre šport. Po návrate v lete 1993 podpísal zmluvu so San Jose. Bowman po prehratom finále v roku 1995 vedel, že ešte potrebuje doplniť tím. Pozdával sa mu práve Larionov, a tak zavolal Deanovi Lombardimu, generálnemu manažérovi Sharks, s tým, či je center k dispozícií. Lombardi za neho požadoval Raya Shepparda – päťdesiat gólového strelca. V manažmente Red Wings vznikli kvôli tomu nezhody. „Keď s tým Scotty prišiel po prvý raz, pomyslel som si, že mu šiblo,” spomínal neskôr Devellano. 24. októbra 1995 sa napokon táto výmena zrealizovala a “profesor” si okamžite získal všetkých v šatni. Každý ho obdivoval pre jeho sčítanosť aj mimo hokeja, a aj preto, že priviedol do tímu nový herný štýl. Obdiv si získal aj pre jeho inteligenciu. Čas neskôr ukázal, že práve Larionov bol najdôležitejším členom ruskej päťky.
27. Október 1995 – ruská päťka prvýkrát v akcii
V piatok 27. októbra pred 29 rokmi prišiel Detroit odohrať svoj desiaty zápas v základnej časti do Calgary. Zhruba štyri minúty po začatí zápasu prišiel moment, ktorý zmenil dejiny NHL. Tréner Bowman poslal na ľad päticu hráčov zloženú z hokejistov ruskej národnosti. Na centri operoval Igor Larionov, na krídlach mu asistovali Sergej Fiodorov a Vjačeslav Kozlov, chrbát im kryli dvaja bývalí kapitáni sovietskej reprezentácie – Vjačeslav Fetisov a Vladimir Konstantinov. Vtedajšiemu viceprezidentovi klubu Devellanovi jeden z veteránov kedysi povedal: „Draftujeme Európanov, Jimmy, ale sú mäkkí. S takýmito chalanmi Stanley cup nikdy nevyhráme.” Až história ukázala, ako veľmi sa onen hráč mýlil. Táto formácia dala svoj prvý gól o pár minút neskôr. Padol v čase 10:06, keď hráči prešli z vlastného pásma do súperovho tak rýchlo, že niektorí hráči Calgary neboli ani len v strednom pásme. Dal ho Kozlov a neskôr získal prívlastok „víťazný“. Rusi si robili s hráčmi súpera čo chceli, o tom svedčí aj výrok komentátora Davea Stradera: „Tí budú potrebovať nejaké lieky na vykurírovanie krútenia hlavy po niečom takom.” Hokejisti z mesta motorov vyhrali v kanadskom meste 3:0. Tento duel zmenil NHL – zo štýlu „vypáľ a korčuľuj” sa stalo „je to náš puk.” Ruská päťka však nehrala spolu každý zápas – tréner nechcel, aby sa proti nim súperi naučili hrať.
Colorado Avalanche – Detroit Red Wings
Jedna z najväčších rivalít sa začala v šiestom zápase semifinále Stanley cupu v roku 1996. Časomiera ukazovala čas 14:07, keď Claude Lemieux prikorčuľoval k nič netušiacemu Krisovi Draperovi a krosčekoval ho zozadu do hlavy. Útočník Detroitu spadol tvárou na hranu mantinelu. Odniesol si zlomenú čeľusť, potrhané líce a zlomeninu nadočnicového oblúka. Na pomstu si hráči Detroitu počkali 301 dní – dočkali sa jej na konci základnej časti ďalšieho ročníka. Larionov viedol puk v strednom pásme, keď ho niekoľkokrát zozadu udrel do hlavy hokejkou Peter Forsberg. Budúci člen Hokejovej siene slávy sa otočil a vrazil Švédovi v službách “Lavín”. „A potom prišlo peklo,” spomínal Lidström, ktorý sa okamžite začal biť s Valerijom Kamenskym. Darren McCarty si vymieňal údery s Adam Footeom a keď ho zastúpil Brendan Shanahan, vydal sa na lov Lemieuxa. 20-tisíc divákov vrieskalo ako v delíriu. Hráč Colorada nekládol odpor. Klesol na ľad a v korytnačej polohe prijímal údery od McCartyho. Tesne predtým ako skončil, dotiahol štvornásobného víťaza NHL pred samotného Drapera. Po chvíli sa do bitky zapojili aj obaja brankári – Patrick Roy a Mike Vernon.
Play-off 1997 – prvýkrát na hokejovom Olympe
V Detroite sa nachádzalo mnoho skeptikov – tím zažil sklamanie v play-off štyrikrát po sebe. Všetkým vlial novú energiu do žíl trejd, v ktorom prišiel do mesta motorov Brendan Shanahan spolu s Brianom Gillom výmenou za Paula Coffeyho, Keitha Primeaua a prvé kolo draftu. Základnou časťou prešlo mužstvo hladko, získalo deväťdesiatštyri bodov, čo bolo stále o tridsaťsedem menej ako v predchádzajúcom ročníku. V prvom kole vyraďovacích bojov narazili hráči Detroitu na St. Louis Blues. “The Blues” s Pavlom Demitrom vyhrávali v sérii 1:0, po štvrtom stretnutí bol stav 2:2, no ďalšie dva zápasy vyhrali hráči v červeno-bielych dresoch. Zaujímavosťou je, že v polovici série nastúpil do zápasu poslednýkrát hráč bez prilby – Craig McTavish.
V druhom kole narazili “červené krídla” na Mighty Ducks of Anaheim. Sériu síce vyhrali 4:0 na zápasy, no bolo to náročné. Prvý duel dospel do predĺženia, druhý až do trojitého predĺženia, v ktorom rozhodol v presilovke Kozlov. Víťaza nespoznal po 60-tich minútach ani zápas číslo štyri. Stretnutie rozhodol Shanahan gólom v druhom predĺžení. Tromi najproduktívnejšími hráči tímu boli Fiodorov (5 bodov), Konstantinov a Kozlov (obaja 4 body). Finále západnej konferencie bolo identické ako rok predtým – Colorado Avalanche verzus Detroit Red Wings. Po zápasoch v Denveri bol stav série 1:1. V meste motorov vyhrali domáci oba duely a ujali sa vedenia 3:1. “Lavíny” však nezložili zbrane a vyhrali 5. súboj. Žiadne prekvapenie sa však nekonalo a Red Wings postúpili do 2. finále za posledné 3 roky. Najproduktívnejším hráčom série bol Fiodorov (7 bodov), tesne za ním boli Larionov s Kozlovom (po 5 bodov).
Cestu za hokejovým grálom im skrížili “letci” z Philadelphie, ktorí boli aj favoritom série. Najviac otáznikov vyvolávali fyzické parametre hráčov Detroitu – boli oveľa menší ako ich súperi. Najmä mohutný prvý útok v zložení John LeClair – Eric Lindros – Mikael Renberg, prezývaný aj „légia skazy”, vzbudzoval rešpekt. Tréner Bowman všetkých prekvapil, keď proti tejto formácii neposlal Konstantinova s Fetisovom, ale Lindrosa s Larrym Murphym. Hoci prvý zo štvorice menovaných nehral proti Lindrosovmu útoku, vždy išiel po fyzicky zdatnejších hráčov „letcov,” čím sa im dostal pod kožu. „Vladie dal Flyers nepochybne na známosť, že s Red Wings to nebude prechádzka ružovým sadom,” spomínal neskôr Devellano. Detroit vyhral oba zápasy v Pensylvánií a domov si niesli vedenie 2:0. V treťom zápase, ktorý vyhrali 6:1, „Vladinator” trafil telom Dalea Hawerchuka, čím všetkých ohromil. Tréner „letcov” po zápase nazval svojich zverencov „priposrancami”. V poslednom stretnutí podali hráči hostí oveľa lepší výkon, no na víťazstvo to nestačilo. Obávaná „légia skazy” sa v celej sérii nezmohla na nič. Ozvala sa záverečná siréna a s ňou výbuch radosti. „Náš gólman Mike Vernon vystrel ruky dohora. Celá hala šalela. Chalani vyleteli zo striedačky, aby to oslávili,” popisuje záverečné chvíle duelu Lidström. Kapitán Yzerman urobil s trofejou lorda Stanleyho oslavné kolo, po ktorom ho predal majiteľovi klubu Mikeovi Ilitchovi. Ďalším hráčom, ktorý ju zdvihol nad hlavu, bol už 39-ročný Fetisov. On svoje kolo neurobil sám, pozval si do neho aj Larionova. To ukázalo, že reči o tom, že Rusov nezaujíma Stanley cup, sú len fámou.
Začiatok konca
Nikto z prítomných vtedy netušil, že pre Konstantinova to bol posledný zápas v živote. Po šiestich dňoch osláv si hráči dopriali ešte jeden deň. Stretli sa v dome brankára Chrisa Osgooda, aby si zahrali golf a následne sa presunuli do mesta. Konstantinov, Fetisov a kustód Sergej Mnacakanov, šiesty Rus do partie, sa rozhodli odísť objednanou limuzínou medzi prvými. Krátko pred 22:00 zazvonil Fiodorovi mobil, ktorý ihneď zbledol a podal ho Yzermanovi. Kapitán informoval svojich spoluhráčov, že došlo k autonehode. Limuzína v rýchlosti 80 kilometrov za hodinu preťala tri pruhy a čelne narazila do mohutného javora. Všetkých troch víťazov vymrštilo z auta. Vodič uviedol, že mal v čase nehody výpadok a navyše nešoféroval legálne. Aby toho nebolo málo, v krvi mal aj stopy marihuany. Fetisov vyviazol s desiatkami stehov na nohe a zabandážovanou hruďou. Jeho spolucestujúci také šťastie nemali. „Prognóza bola od samého začiatku veľmi znepokojujúca. Napúchal mu mozog a pamätám si na chvíľu, keď mu dávali len pár hodín života a doktori hovorili, že zomrie,” opisovala neskôr „Vladinatorova” manželka Irina. Šofér limuzíny vyviazol len s niekoľkými škrabancami. Konstantinov s Mnacakanovom utrpeli ťažké poranenia hlavy. Ich stav sa začal po niekoľkých týždňoch zlepšovať, no stále sa nevedelo, či prežijú. Obrancovi doniesli do izby Stanley cup a keď sa ho dotkol, niektoré prístroje zaznamenali zmenu srdcového rytmu. Masér sa napokon zotavil, ale do konca života ostal s paralyzovanou ľavou častou tela na vozíku. „Vladinator” mal prerušenú schopnosť komunikovať a rovnovážne sa pohybovať. Po mesiacoch sa naučil sedieť na stoličke, stáť niekoľko minút a napokon aj s pomocou palice prejsť z izby do izby.
Hráči Detroitu mali tak o motiváciu do ďalšieho ročníka postarané, ako sa neskôr vyjadril asistent trénera Dane Lewis: „Nemyslím si, že by nás v tom roku mohol niekto poraziť, pretože sme sa sústredili na to, aby sme vyhrali pre Vladdieho a Sergeja Mnacakanova.“ A skutočne sa tak stalo. 16. júna vypukla eufória radosti, keď Red Wings vyhrali a štvrtý zápas nad Washingtonom Capitals vedeným Petrom Bondrom a obhájili hokejový grál. Pri odovzdávaní trofeje sa otvorili dvere na ľadovú plochu a v nich sa objavil Konstantinov na vozíku, ktorý tlačil jeho parťák z obrany. Yzerman okamžite zamieril k „Vladinatorovi,” pohár mu dal do lona a spolu s celým tímom si dali oslavné kolo okolo ľadu spoločne. „Spomínam si, že som si nebol istý, čo s tým budeme robiť, ale položili sme mu to na kolená,” povedal neskôr kapitán. Vďaka povoleniu od komisára NHL Garyho Bettmana sa mená Vladimira Konstantinova a Sergeja Mnacakanova mohli vygravírovať aj na druhý Stanley cup.
Koniec ruskej päťky
Sergej Fiodorov – prvá ruská akvizícia klubu vyhrala s tímom NHL Stanley cup ešte raz v roku 2002. O rok neskôr z tímu odišla do Anaheimu Ducks. Hráč podpísal zmluvu na štyri roky za desať miliónov ročne. V meste motorov mu bola ponúkaná rovnaká suma, no o rok dlhšie. Prvé roky po odchode z klubu ho fanúšikovia po návrate do Detroitu vypískavali. Majitelia klubu, rodina Ilitchovcov, si ctí lojalitu, čo je hlavný dôvod, prečo doposiaľ nemá vyradené číslo pod stropom Joe Louis Arény. V najlepšej lige sveta si obliekol ešte dres Columbusu Blue Jackets, nového tímu v lige, a Washingtonu. Pred koncom kariéry odohral tri ročníky za Metallurg Magnitogorsk. Zo zámoria si odniesol Ted Lindsay Award, Hart Trophy, dvakrát Frank Selke Trophy a trikrát Stanley cup. V súčasnosti je hlavným trénerom v CSKA Moskva a asistentom pri ruskej reprezentácii.
Vjačeslav Kozlov – mladší Slava odohral za Detroit deväť sezón. V lete 2001 bol vymenený za brankára Dominika Haška do Buffala Sabres. Odtiaľ po roku odišiel do Atlanty, kde dohral svoju kariéru v NHL. Doma v Rusku pridal ďalších päť rokov a ukončil kariéru. Dvojnásobný víťaz pohára lorda Stanleyho v týchto dňoch pôsobí ako asistent trénera v Dyname Moskva.
Igor Larionov – “profesor” odišiel z mesta motorov hneď dvakrát. Prvýkrát sa tak stalo v lete 2000, keď podpísal zmluvu s Floridou Panthers. Očakávalo sa, že nadviaže na skvelú spoluprácu medzi ním a Pavlom Burem. To sa však nestalo a ešte v priebehu ročníka bol vymenený naspäť do Detroitu za krajana Yana Golubovského. S Red Wings vyhral ďalší Stanley cup v roku 2002 a ďalšie leto z klubu odišiel do New Jersey, kde odohral svoj posledný ročník v NHL. Posledný zápas odohral v drese švédskeho Brunflo IK. Počas zámorskej kariéry si trikrát siahol na najcennejšiu hokejovú trofej, vďaka čomu sa dostal do prestížneho Triple Gold Clubu, ktorý tvoria hráči, ktorí vyhrali olympijské hry, majstrovstvá sveta a Stanley cup. V sezóne 2024/25 je hlavným trénerom tímu Torpeda Nižnij Novgorod, kde minulý rok trénoval aj Slováka Adama Húsku.
Vjačeslav Fetisov – druhý člen Triple Gold Clubu z partie odohral svoj posledný zápas v Detroite 16. júna 1998. S hokejovou kariérou sa tak rozlúčil najlepšie ako mohol – ziskom ďalšieho strieborného pohára. Svoj úplne posledný zápas odohral o jedenásť rokov neskôr za CSKA Moskva. Po hráčskej kariére sa vrhol na trénerskú – štyri sezóny pôsobil ako asistent trénera v New Jersey. S Devils vyhral na prelome tisícročí svoj tretí hokejový grál. V rovnakej pozícii sa zúčastnil aj na ZOH 2002. Od apríla 2002 do marca 2004 bol predsedom Štátneho výboru Ruskej federácie pre telesnú kultúru a šport. V roku 2016 sa stal poslancom ruskej Dumy a ministrom športu. Momentálne je predsedom Ústrednej rady Všeruskej spoločnosti pre ochranu prírody. Počas ruskej invázie na Ukrajinu na neho uvalila britská vláda sankcie. Keďže je poslancom Dumy, aj s jeho súhlasom pácha ruská armáda vojnové zločiny na civilných obyvateľoch nášho východného suseda.
Odkaz ruskej päťky
Detroit svojimi krokmi na prelome 80. a 90. rokoch šokoval mnoho ľudí. Verilo sa, že hráči z Európy sú príliš mäkkí na to, aby s nimi tím dokázal vyhrať NHL. To vyvrátil Konstantinov počas finále proti Philadelphii. Ďalším z mýtov bolo to, že Rusov nezaujíma Stanley cup. Práve ruská päťka s prispením ďalších európskych hráčov tento mýtus vyvrátila. Netreba zabúdať ani na fakt, že šport je úzko spätý s politikou. K hrdzaveniu a následnému pádu železnej opony prispeli aj úteky športovcov z krajín východného bloku. To, že to trojica v zložení Fiodorov – Larionov – Fetisov dotiahla až do Hokejovej siene slávy tiež nebude náhoda. Prvá vlna Európanov pomohla Detroitu k trom Stanleyho pohárom, vďaka druhej sa klub tešil z triumfu v roku 2008. Vtedy bol kapitánom tímu Švéd Nicklas Lidström. Nosil by “céčko” na hrudi aj keby ruská päťka nikdy nevznikla a na hráčov z Európy by sa stále pozeralo ako na slabých? To jedna z mnohých športových otázok, na ktoré sa odpovede už nedozvieme.
Keith Gave zohral pri vzniku ruskej päťky obrovskú úlohu. Bol to práve on, kto predal informáciu o draftovaní Fiodorovi a Konstantinovi v Helsinkách. Čo bolo prvou vecou, ktorá mu preletela hlavou, keď mu Lites hovoril o svojom pláne? „Mojou prvotnou reakciou, hoci len dočasnou, bolo urazenie sa, že ma vôbec požiadal o láskavosť pre jeho tím, o ktorom som písal pre svojho zamestnávateľa – noviny Detroit Free Press. Pamätám si, že som povedal: “Nie, to neprichádza do úvahy,” takmer okamžite. Nemohol som sa však zbaviť pocitu, že by to mohla byť významná udalosť v mojej kariére. Naozaj som nechcel povedať nie, ale tak sme to nechali po tom stretnutí.”
Ako už je známe, Gave na túto úlohu prikývol. V lietadle napísal znenie listov, ktoré neskôr hráčom odovzdal. S akými očakávaniami išiel na túto misiu? „Nemal som žiadne očakávania. Vedel som, že bude veľmi náročné stretnúť sa s tými hráčmi, vzhľadom na to, ako ich Sovieti chránili – najmä pred cudzincami zo západu. V skutočnosti som bol prekvapený, že ich organizátori podujatia dokázali priviesť zo šatne, aby sa so mnou stretli, najmä pod dohľadom ich dozorcov z KGB, ktorí boli len pár metrov od nás.”
Odovzdanie textu prebehlo úspešne, bez závažnejších komplikácií. Obaja hráči sa dozvedeli, že zámorské práva na nich vlastní klub Detroit Red Wings. S akými pocitmi však odchádzal bývalý zamestnanec NSA zo štadióna? „Nemohol som si pomôcť, ale po odchode z arény som sa cítil euforicky, hoci som bol tiež trochu nervózny. Potom som sa prechádzal mestom niekoľko hodín, neustále sa obzerajúc cez plece, než som sa vrátil do svojej hotelovej izby. Hneď ako som sa vrátil, zavolal som Litesovi a povedal mu, že sa mi podarilo stretnúť Sergeja a Vladimíra a odovzdať im správy. Potom som mu ešte pripomenul našu dohodu: ak sa títo chlapci niekedy rozhodnú opustiť Sovietsky zväz/Rusko, dostanem túto správu pre mojich čitateľov ako prvý.”
Ako sa hovorí, zvyšok je už len história. Zrejme nikto si v ten deň neuvedomoval, že sa práve začínajú prepisovať dejiny najlepšej ligy sveta. Ako to vnímal samotný “posol” týchto listov? „Mal som silné tušenie, že som súčasťou niečoho špeciálneho, možno niečoho historického, ale naozaj som sa nezačal venovať týmto myšlienkam až do chvíle, keď som o jedenásť mesiacov neskôr dostal telefonát od Litesa, že Sergej utiekol, aby prišiel hrať do Detroitu. Túto správu som naozaj dostal ako prvý pre čitateľov Free Pressu.”
Práve Detroit Free Press zamestnával neskoršieho nominanta na Pulitzerovu cenu. Ako reagovali kolegovia a vedenie na jeho úlohu? „Reakcia nebola žiadna, pretože nikto netušil o mojej úlohe v tomto príbehu a nevedeli by to až do vydania mojej knihy v marci 2018. Zázračne o tom vedelo len niekoľko ľudí.”
Gave nebol jediným novinárom, ktorý stál pri zrode ruskej päťky. Kľúčovú úlohu pri útekoch Kozlova a Konstantinova zohral jeho ruský náprotivok Valerij Matvejev. Ako prebehlo stretnutie oboch novinárov? „Stretol som sa s Valerijom v centrále CSKA Moskva v novembri 1994, počas prvej výluky v NHL. Dvaja starší bývalí sovietski hviezdni hráči, Slava Fetisov a Igor Larionov, zhromaždili skupinu Rusov, ktorí sa v predchádzajúcich troch-štyroch sezónach pripojili k tímom NHL a vzali ich späť domov na päťzápasový trip. Medzi nimi boli Sergej Fiodorov a Alexander Mogilny, ktorí sa obaja obávali možných represálií za svoje úteky. Obaja však boli uctení na ceremónii v Kremli – nepochybne organizovanej Fetisovom – a dostali svoje ruské pasy. Ako neskôr Fiodorov vysvetlil: „Vraciam sa do novej krajiny.“
Práve Fetisov bol predposledným kúskom do skladačky tohto legendárneho zoskupenia. S nápadom priviesť ho do Detroitu prišiel náš respondent, ktorý to navrhol vtedajšiemu trénerovi “červených krídel” Scottymu Bowmanovi. Napadlo mu vtedy, že sa k tímu môže pripojiť aj Larionov? „Vezmem si trochu zásluh za to, že sa Fetisov stal hráčom Red Wings, ale nemal som tušenie, že Bowman by mohol chcieť získať aj Larionova. Mal som, samozrejme, vedieť o Bowmanovom rešpekte a obdive k ruským hokejistom. Obzvlášť k tým múdrym ako Larionov. Nebolo prekvapujúce, že Bowman narazil na odpor od iných v manažérskom kruhu, vzhľadom na vek týchto dvoch hráčov. A naozaj, Fetisov sa nemohol dostať do zostavy New Jersey Devils. Navyše Bowman obetoval 40-50 gólového strelca Raya Shepparda pre Larionova, ktorý bol v rozmedzí 12-15 gólov. Ako obvykle, Scotty vedel, čo robí.”
Po získaní “profesora” bolo v klube päť ruských hráčov. Pred niekoľkými rokmi to bolo niečo nemysliteľné. Legendárny tréner sa ich rozhodol poslať na ľad všetkých piatich v jeden moment, čím mnohým ľudom vyrazil dych. „To bol moment, na ktorý nikdy nezabudnem a ktorý ma presvedčil, že som nielenže bol svedkom histórie, ale mal som aj úlohu v jej organizovaní. A vidieť, ako dominovali tí piati v tom zápase s Calgary… Red Wings vyhrali 3:0. Rusi strelili dva z troch gólov. Vďaka Rusom Detroit dominoval v držaní puku, prestrieľali veľmi dobrý tím Flames 25:8 v ich vlastnej hale,” opisoval onú noc autor knihy o ruskej päťke. „Musím však povedať, že tento moment pre mňa bledne v porovnaní s nocou 7. júna 1997, keď kapitán Detroitu Steve Yzerman odovzdal Stanleyho pohár najprv Fetisovovi, ktorý chytil Larionova a spoločne niesli trofej nad hlavami okolo ľadu v Joe Louis Arene. Úprimne, musel som ustúpiť v tlačovej lóži, aby moji kolegovia nevideli, ako si utieram slzy z očí. Bol to jeden z najemotívnejších momentov, aké som kedy zažil v kariére pokrývajúcej šport,” dodáva v zapätí.
Každému, kto vedel o čo ide, bolo jasné, že nastala historická vec a mnoho vecí sa zmenilo. Čo všetko a ako veľmi sa zmenilo odvtedy v NHL najviac? „Pre mňa to bola lepšia liga počas nasledujúceho desaťročia, desaťročia a pol. NHL je liga, ktorá kopíruje a zrazu takmer každý tím prijímal držanie puku namiesto tradičných severoamerických stratégií dump-and-chase (vystreľ a korčuľuj). V poslednej dobe je, samozrejme, hra o rýchlosti s pravidlami obmedzujúcimi hákovanie a držanie. Hráči sa preháňajú cez stredné pásmo, hádžu puk okolo mantinelov a bojujú o neho. Je to určite rýchlejšie a hráči sú mimoriadne talentovaní. Ale pre mňa je krása, ktorú sme videli v tom, ako hrala ruská päťka, dávno preč, to mi je ľúto.”
Gave sa rozhodol napísať o tejto epoche NHL knihu, z ktorej sa stal bestseller. Netrvalo dlho a kniha sa dočkala aj filmovej adaptácie. Ako sa rodila myšlienka natočiť film? „Pracoval som na knihe, mal som asi 10 000 až 15 000 slov, keď som dostal telefonát od mladého režiséra, ktorý plánoval dokumentárny film o ruskej päťke. Prvý, komu volal, bol Lites a jediná vec, ktorú mu povedal bola, že ak chce urobiť film správne, musí hovoriť s Keithom Gaveom. Telefonát prišiel nečakane koncom roku 2013 a podelil som sa s niekoľkými podrobnosťami o mojej úlohe v príbehu. Keď sme skončili, asi o 90 minút neskôr, režisér ma požiadal, aby som sa pripojil k produkčnému tímu, s kreditmi spisovateľa a producenta filmu. Kniha a film teda vznikali približne v rovnakom čase. Kniha bola hotová oveľa skôr, ale jej vydanie sme odložili na 20. marca 2018, aby bolo bližšie k premiére filmu 12. apríla toho roku na filmovom festivale Detroit Free Press. Som nesmierne hrdý na oboje.”
Napísať knihu alebo natočiť film tak, aby mali kvalitu, stojí enormné úsilie. Nie každému sa musí pozdávať takýto nápad. Našiel sa niekto, kto spolupracovať nechcel? „Vďaka môjmu vzťahu s Red Wings, NHL a ruskými hráčmi neboli žiadne vážne ťažkosti pri získavaní toho, čo sme potrebovali na výrobu filmu. Pre mňa bolo ťažké pracovať s mladým režisérom, ktorý mal dobrú predstavu o filme, ale nevedel, ako sedieť za kamerou a klásť otázky. Zlepšilo sa to, keď som vytvoril zoznam otázok v rozumnom poradí, ktorý bol navrhnutý tak, aby sme získali to, čo sme potrebovali z každého rozhovoru. Ešte viac frustrujúce bolo nájsť správneho filmového editora, ktorý by vzal desiatky hodín rozhovorov, vrátane asi deviatich so mnou pred kamerou, a skrátil ich na 100-minútový film. Prví dvaja redaktori boli príliš nadšení, ale tretí to nakoniec dokázal. Každý, koho sme požiadali, bol ochotný a spolupracujúci. Mal som vzťahy s Waynom Gretzkym a na Oscara nominovaným hercom Jeffom Danielsom, bývalým držiteľom permanentiek „Red Wings“, ktorí nám pomohli dostať ich pred kameru pre niekoľko vynikajúcich rozhovorov. Dohliadal som na niektoré z ďalších dôležitých subjektov, najmä na Jimma Devellana, ktorý podľa môjho názoru tak trochu ukradol show, a Nicka Polana, ktorý prispel niekoľkými skvelými vetami napriek tomu, že keď sme sa s ním rozprávali, trpel Alzheimerovou chorobou.“
Autor článku: Martin Štuller
Zdroj titulnej fotografie: Traverse City Film Festival