NHL píše každoročne niekoľko krásnych príbehov. Draft NHL je najrýchlejší spôsob ako sa dostať do najprestížnejšej ligy sveta. Siedme kolo draftu sa vo všeobecnosti považuje za najmenej dôležité, nakoľko je to v momentálnych rokoch posledné možné kolo, v ktorom si môžu jednotlivé organizácie vyberať hráčov. V siedmom kole sú draftovaní hráči, ktorí podľa skautov nemajú veľký potenciál stať sa tímy najlepšími v NHL. Nájdu sa tu však hráči, ktorí sa stali tímy najlepšími napriek tomu, že boli draftovaní v siedmom kole.
Doug Gilmour
Doug Gilmour, narodený 25. júna 1963. Tri sezóny hral juniorský hokej za tím Cornwall Royals, kde bol v roku 1981 členom víťazného tímu Memorial Cupu.
V sezóne 1982/1983 bol vyhlásený za najvýraznejšieho hráča v OHL (Ontario Hockey League), keď nazbieral 177 bodov, čo bol jeden z najvyšších počtov v histórii ligy.
V NHL odohral 20 sezón za sedem rôznych tímov. Gilmoura si v roku 1982 v siedmom kole draftu z celkového 134. miesta vybral klub St. Louis Blues. V rokoch 1983 až 2003 zaznamenal v NHL 1414 bodov v 1474 zápasoch.
Gilmour dostal od spoluhráčov z Blues prezývku „Killer“ pravdepodobne preto, že mal rovnaké priezvisko ako sériový vrah Gary Gilmore (hoci iní ju pripisovali jeho fyzickému štýlu hry napriek malému vzrastu).
Bol členom tímu Calgary, ktorý v roku 1989 získal Stanleyho pohár, a v sezóne 1992/1993 získal Frank J. Selke Trophy ako najlepšie brániaci útočník NHL.
V klube odohral tri a pol roka, než bol vymenený do Toronta Maple Leafs. Bol súčasťou najväčšej výmeny v histórii, keď kluby vymenili desať hráčov. Svoje najproduktívnejšie roky strávil v Toronte. V sezóne 1992/1993 nazbieral 127 bodov, čo bol jeho osobný aj klubový rekord, a potom 35 bodov v play-off, čím sa zaradil na druhé miesto za Wayna Gretzkého. Bol tiež nominovaný na Hartovu trofej. V nasledujúcom roku zaznamenal 111 bodov. Po výluke v sezóne 1994/1995 jeho produktivita pomaly klesala, často menil dres a už nikdy nedosiahol žiadny výrazný úspech.
Na medzinárodnej scéne reprezentoval Kanadu trikrát počas svojej kariéry a bol členom národného tímu pre víťaza Kanadského pohára v roku 1987.
Po skončení hráčskej kariéry sa vrátil do OHL, keď v roku 2008 nastúpil do tímu Kingston Frontenacs ako hlavný tréner a v roku 2011 bol povýšený na generálneho manažéra. Gilmour bol v roku 2011 uvedený do Hokejovej siene slávy a Ontárijskej športovej siene slávy a jeho číslo 93 na drese vyradil klub Toronto Maple Leafs.
Joe Pavelski
V siedmom kole draftu 2003 si klub San José Sharks vybral centra Joea Pavelskeho. Pavelski v budúcej sezóne vstúpi do svojej 18. sezóny v NHL a do svojej piatej v drese Dallasu Stars.
Rodák z Wisconsinu odohral 1250 zápasov v základnej časti NHL, v ktorých nazbieral 1001 bodov a v play-off odohral 182 zápasov v ktorých si pripísal 139 kanadských bodov. Napriek jeho skvelým číslam vo svojej kariére, rozdelenú medzi tímy San José Sharks a Dallas Stars nikdy nedokázal vyhrať Stanleyho pohár.
Pavelski je často prezývaný „Kapitán Amerika“ za svoju dlhoročnú úlohu v tíme USA. Pavelski odohral za tím USA 20 zápasov. Dvakrát hral na olympijských hrách, raz na majstrovstvách sveta a bol kapitánom USA počas Svetového pohára v hokeji.
Počas svojho pôsobenia v USA zaznamenal 12 bodov vrátane troch gólov. Pavelski vlastní aj striebornú medailu z olympijských hier v roku 2010.
Henrik Zetterberg
Henrik Zetterberg, 21. člen Triple Gold Clubu IIHF, bol počas svojej kariéry, ktorá trvala dve desaťročia vo Švédsku aj v Severnej Amerike, hráčom výnimočných schopností a triedy. Svoj vývoj začal v organizácii Timra, ale jeho vzostup k veľkosti možno pripísať skautskému majstrovstvu generálneho manažéra Detroitu Red Wings Jima Nilla.
Red Wings si ho vybrali na drafte v roku 1999 z nízkeho 210. miesta, čo bolo v podstate znamením, že žiadny iný tím o neho nemal záujem. Zetterbergovi však slúži ku cti, že sa neunúval odísť na letisko smerujúce do tréningového kempu. V Timre zostal ešte tri roky, rástol, silnel a zrýchľoval sa ďaleko od svetiel reflektorov NHL.
V nasledujúcich rokoch hral na majstrovstvách sveta juniorov, kde bol v roku 2000 jasne najlepším švédskym hráčom. Vo švédskej lige sa stal aj najlepším nováčikom sezóny. O rok neskôr si Zetterberg zahral na majstrovstvách sveta a pomohol Švédsku získať bronz víťazstvom 3:2 nad USA v zápase o tretie miesto.
Len ako 21-ročný, si vyslúžil pozvánku na olympijské hry v Salt Lake v roku 2002. Zetterberg bol jedným z troch hráčov, ktorí nehrali v NHL, v nabitej švédskej súpiske a nevyzeral, že by bol na svojom mieste. Až vtedy, po všetkých týchto kombinovaných skúsenostiach, bol pripravený odísť do Detroitu. A keď sa tak na jeseň 2002 stalo, okamžite sa presadil.
Vo svojej nováčikovskej sezóne v tíme Wings strelil „Zee“ 22 gólov a stal sa druhým najlepším hráčom v boji o Calderovu trofej po Barretovi Jackmanovi. Zlomená noha a výluka prerušili jeho ďalšie dve sezóny, ale od ročníka 2005/2006 sa Zetterberg stal jedným z najlepších obojsmerných hráčov. Štyri sezóny po sebe zaznamenal 30 a viac gólov, pričom najlepší ročník kariéry mal v sezóne 2007/2008, keď dal 43 gólov a zaznamenal 93 bodov.
A čo je ešte dôležitejšie, na jar sa podieľal na úspešnom ťažení Detroitu za Stanleyho pohárom, keď Wings v šiestich zápasoch zdolali Sidneyho Crosbyho a Pittsburgh. Zetterberg strelil víťazný pohárový gól na začiatku tretej tretiny, čo sa mu podarilo len ako siedmemu Európanovi, a za svoju vynikajúcu hru počas celého play-off získal Conn Smythe Trophy. Vďaka víťazstvu vo finále sa stal členom Triple Gold Clubu spolu so spoluhráčmi Niklasom Kronwallom a Mikaelom Samuelssonom.
Všetci traja získali vďaka zisku pohára status Triple Gold Club, pretože dva roky predtým pomohli skompletizovať historické double. „Tri korunky“ boli prvou krajinou, ktorá v tej istej sezóne získala olympijské zlato (v Turíne 2006) a následne zlato z majstrovstiev sveta (v Rige 2006). Ukázalo sa, že to boli Zetterbergove jediné zlaté medaily v súťažiach IIHF.
Po odchode Niklasa Lidströma do dôchodku, bol Zetterberg vymenovaný za kapitána Detroitu. Posledných šesť rokov svojej kariéry nosil „céčko“ a v roku 2018 ukončil kariéru kvôli zraneniu chrbta, ktoré sa len zhoršovalo. Napriek tomu v tejto záverečnej sezóne 2017/2018 odohral svoj tisíci zápas v NHL a ešte viac upevnil svoje miesto v histórii Red Wings.
Cliff Ronning
Cliff Ronning vždy nosil šťastné číslo sedem, ale nebolo to šťastie, čo posunulo jedného z najobľúbenejších hokejistov všetkých čias narodeného v Britskej Kolumbii k vynikajúcej kariére, počas ktorej odohral viac ako 1100 zápasov v NHL.
Ronning, skúsený a odhodlaný tvorca hry s veľkým srdcom, čelil pochybnostiam o svojej veľkosti. Dokazovať ľuďom, že sa mýlia, ho poháňalo v pred.
Získal titul MVP turnaja, keď posunul tím Burnaby Winter Club Travellers na Air Canada Cup 1982, kde porazil tím Patricka Roya Sainte-Foy v Quebecu. V roku 1985 bol Ronning vyhlásený za najlepšieho hráča WHL, keď v 70 zápasoch v tíme New Westminster Bruins zaznamenal rekordných 89 gólov a 197 bodov.
Tréner Dave King ho pozval do kanadského národného tímu a Ronning nazbieral 156 bodov, čo je dodnes najproduktívnejší hráč v histórii národného tímu. Medzi jeho najväčšie úspechy patrí víťazstvo na Izvestijskom pohári v Moskve v roku 1987 a strieborná medaila na majstrovstvách sveta v ľadovom hokeji v roku 1991.
Ronning bol draftovaný klubom St. Louis Blues a opäť umlčal neprajníkov, keď skóroval vo svojom prvom zápase v NHL. Po sezóne v talianskom tíme HC Asiago bol vymenený do rodného Vancouveru Canucks a rýchlo sa stal miláčikom publika.
V sezóne 1992/1993 dosiahol svoje kariérne maximum s 85 bodmi a v nasledujúcom ročníku zohral dôležitú úlohu, keď pomohol Canucks k siedmemu zápasu finále Stanleyho pohára, pričom hral so zlomenou rukou. Canucks v siedmom zápase podľahli New Yorku Rangers 3:2 a tak na svoj prvý Stanley Cup stále čakajú. Celkovo nastúpil za 7 tímov, počas 17-tich sezón v NHL, v ktorých nazbieral 869 bodov.
Andrew Brunette
Brunette bol v roku 1993 draftovaný v 7. kole klubom Washington Capitals, keď viedol OHL so 62 gólmi a 162 bodmi. Jedenásťkrát dosiahol hranicu 45 bodov a v roku 2007 si v drese Colorada Avalanche vytvoril kariérne maximum s 27 gólmi a 83 bodmi. Počas svojich 16-tich sezón odohral rovných 1110 zápasov, v ktorých nazbieral 733 bodov.
Obliekol šesť rôznych dresov, pričom jeden z nich bol mimoriadne dôležitý v sezóne 1998/1999, keď Nashville Predators prvýkrát debutoval v National Hockey League.
Brunette je v okolí Predators najznámejší vďaka streleniu prvého gólu v histórii organizácie. Na začiatku svojej kariéry odohral v tíme len jednu sezónu, v ktorej si v 77 zápasoch pripísal 11 gólov a 20 asistencií za 31 bodov, čo nie je nijako veľkolepé, ale jeho meno bude navždy zapísané v histórii Predators.
Po úvodnej sezóne v Nashville odohra dve sezóny v Atlante Thrashers a potom tri sezóny v Minnesote Wild. Tri sezóny hral za Colorado Avalanche a v rokoch 2008-2011 sa vrátil do Wild. Kariéru v NHL ukončil v tíme Chicago Blackhawks v sezóne 2011/2012.
Počas sedemročného pôsobenia (2002-2009) odohral viac ako 500 zápasov v rade, pričom časť sezóny 2008/2009 odohral s roztrhnutým krížnym väzom.
Autor: Adrián Glett
Foto: NHL.com
